Na stranke sa pracuje ...


Zatiaľ niečo z tvorby mojej manželky:


Štefánia Samselyová


Hrdina

Dnešná mládež to má ťažké, ako každá pred ňou:
dospelí im kazia radosť-prebieha vojna slov.

Ťažko sa s tým vyrovnať viem: neviem, či mám bojovať...
proti komu? Sebe? Či nim? A nemám sa radšej vzdať?

Vraj som fagan: nie, len chalan, čo miluje vzrúšo,
som len jeden z mnoha, čo chce ľúbiť celou dušou.

Vraj som hulvát: no veď súďte, keď vám niekto do sna
vletí a sústavne hudie ako dáka osa...

Že som lajdák? Chcem len troška slobody si užiť,
pracovať sa aj tak každý celý život učí.

Lenivý som? Možno áno, najradšej by som
robil čo sa len mne páči-hral sa za kompom.

Pratať, umývať riad to ma veru veľmi nebaví,
taktizujem, ako svoje povinnosti nespraviť.

Nie som iný ako ste vy boli za mlada,
trápi ma však jedna veľmi smutná záhada:

Prečo viac jak pochopenia je tu príkazov?
Prečo tvrdosti je veľa, málo príkladov?

Aj ja chcem mať hrdinu, čo svojou láskou chráni,
prečo žiadneho nevidím, milé dámy, páni?

Neviním vás, že ste slabí, tiež hrdinu vám treba,
aby naše duše kvitli, voňali do Neba.

Viem už, že svet nie je o mne, kvôli mne sa netočí,
je to ťažké zobudenie-realita storočí.

Som však tu, nie dokonalý a len čas vie ukázať,
že čas hier vymenia svaly, z chlapca-mňa-bude raz chlap.

Prestanem sa vyhovárať ako dieťa hravé,
životu sa vystavím, nech cítim jeho zámer.

A ja chcem byť tým hrdinom, čo život spraví krajším,
tento sen mi neberte,nech žiť smiem to, čo vravím.

Dnešná mládež to má ťažké, ako pred ňou všetci,
no dúfam, že tu teraz sedí viac hrdinov než detí.

  • Báseň bola napísaná pre nášho syna Rastislava.
  • Bude ju recitovať na Hviezdoslavovom Kubíne.

Emma

Čo bolo a kde bolo, rozpoviem vám príbeh
o dievčatku nezbednom, čo sa rado hýbe.

Skáče ráno, cez deň, večer, spievava si stále,
pri nej sestra či jej braček mávajú “na mále”.

Táto malá princeznička, hovorme jej Emma,
v jeden deň sa kĺzať išla, keď udrela zima.

Raz a dva a tam a späť... nôžky si ju niesli,
keď tu zrazu bum - bác - tresk! Bolesť v rúčke kdesi!

Bolo plaču, bolo sĺz, tíšili ju všetci,
nepomohlo ale nič: k doktorke ju viezli!

V nemocnici obväz dali Emme našej milej,
ručičku jej obviazali, mala krušné chvíle.

Diagnóza znela vážne: zlomenina kľúčnej kosti.
Nemôže ísť Emmka milá do školy! Je po radosti!

Dlhé týždne doma bola, pre prváčku je to dosť
nepísať písmenká všetky, lebo zlomená je kosť.

Trénovať ju? Ak, tak zľahka, ruku nenamáhať veľmi,
nemôže ísť dievča nikam! Ani vonku za priateľmi!

Nech sa rúčka rýchlo zhojí... jak sa ťažko takto žije,
keď len doma trčať musí a ňou celou len tak šije ?

Po mesiaci bola zdravá, na bolesť vraj zabudne,
opäť skáče a spieva si, no kĺzať sa nebude...

Na ľade si pozor dáva, už vie, že to nie je sranda,
keď sa zdravie zrazu stratí a nesmie to, čo má rada.

Zvláštna story? Však, že áno? Poučenie z toho plynie:
pri hre treba dávať pozor, zlé vás potom isto minie.

Tak čo? Príbeh páčil sa vám? Odkiaľ toto všetko viem?
Emmu poznám, je mi známa,
vídavam ju často zrána...
V mojom malom zrkadle :).

  • Báseň bola napísaná pre Emmku.
  • Bolo to po úraze - zlomenine kľúčnej kosti.

</